Katarína
Volčková
Sláviková

Katarína Volčková Sláviková

Pedagogické rozhľady · č. 4 / 2005

Proces, ktorý prebieha v osobách, uvedomujúcich si vo vnútri samého seba je veľmi plodný, tvorivý, aj keď nič nevytvára, lebo tvoriví ľudia prebúdzajú k životu všetko čoho sa dotknú. Dávajú život svojim vlastným možnostiam a prinášajú život druhým ľuďom a veciam. (Fromm)

Výsledkom takéhoto tvorivého procesu je ateliér výtvarného odboru, ktorý vedie mladá prešovská výtvarníčka a pedagogička PaedDr. Katarína Volčková Sláviková na Základnej umeleckej škole v Prešove.

PaedDr. Katarína Volčková Sláviková sa narodila 09.04.1977 v Prešove. V rokoch 1996 – 2001 absolvovala štúdium na FHPV PU, odbor učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov na Katedre výtvarnej výchovy a Katedre etickej výchovy. Štúdium zavŕšila obhajobou diplomovej práce s názvom „Papier ako výtvarný materiál. Praktická práca: Schránka – priestorový objekt“. Školiteľom jej bola PhDr. Edita Vološčuková, PhD., ktorá sa k práci Kataríny vyjadrila slovami: „...ekologické vedomie ju viedlo k výberu témy a postupná zvedavosť k naplneniu tvorivou energiou k jeho realizácii. Výsledkom je teoretická práca a intermediálna inštalácia. Vychádza z konštatovania stavu ekologickej situácie, pátra po ostrovčekoch pozitívnej deviácie a jedným z nich je „recyklácia“ a jej „bolestné“ presadzovanie sa v konzumnej spoločnosti. Jedným z recyklačných produktov je papier – hlavný objekt jej výtvarného záujmu. Myšlienkovou osou je recyklácia – sám život, premeny z „prachu na prach“. Inšpiráciou je Maslowová hierarchia potrieb a Haglov graf stúpajúcej špirály. V myšlienkovom zdôraznení sa stal pre autorku domovom – pripomínajúcim prenatálne štádium, ale aj objektom „kostrou“ schovávajúcim ľudskú dušu. Objekt sprevádzajú reliéfy z autorského papiera, dokumentujúce rôzne štádia života. Materiálom pre autorský papier sa stali listy, už nežijúcej osoby, pre autorku veľmi blízkej, ktoré takto našli (na čas) svoju novú podobu. Objekt autorka po vytvorení prenášala po rôznych miestach – putovala s ním, ako so živou bytosťou, pozorovala jeho správanie sa.“ Katarína k tejto svojej práci dodala stručne silné slová: „sme vzdelaní, ale sme zlí“.

Oponentom jej diplomovej práce bol Mgr. Jaroslav Ondo, ktorý sa vyjadril, že: „...autorka sa priznáva k vlastnému presvedčeniu a naliehavosti riešiť zhoršujúcu sa ekologickú situáciu výberom recyklovateľných materiálov pre život a tvorbu. Myšlienka, či výzva pridržiavania sa prirodzených zásad kolobehu, ktorému nás učí „život“ tu odznieva naplno. Po prečítaní celej práce je každému čitateľovi jasná, skromná prosba autorky, že okolo toho všetkého netreba robiť „show“. Napľňajúcejšie bude tiché vnímanie svojej bytosti, ako článku v tomto reťazci. Aj keď názov práce to evokuje, nejde o opis možností papiera ako výtvarného materiálu. V práci nie je zbytočné papierovanie. Katarína vzdáva úctu ľuďom nadchnutým svetom vlákien papiera. Text nenecháva nikoho na pochybách, keby bola práca realizovaná nejako inak, ako z úcty k tejto hmote a z presvedčenia, že všetko žije a má svoj život a s náležitou úctou k tomu treba pristupovať. A aj to, čo možno „nedýcha“ je len ďalším dôkazom pominuteľnosti.“

Počas štúdia Katarína venovala osobitnú pozornosť didaktike, didaktickej príprave a pedagogickej praxi, pri ktorej jej bol nápomocný PhDr. Anton Takáč, PhD. z Katedry etickej výchovy svojím prístupom k príprave týchto neoddeliteľných zručností potrebných pre mladého začínajúceho pedagóga.

Od roku 2002 Katarína pôsobí ako pedagogička a výtvarníčka na ZUŠ v Prešove, kde pôsobí dodnes. Prácu so svojimi zverencami v ateliéri obohacuje o zmyslové a zážitkové formy, multimediálne a projektové posuny vo vyučovaní výtvarnej výchovy formou projektov a výtvarných akcií v plenéri (spolupráca (2002-2003) „Putovanie za farbou legendy“; (2003-2004) „Impulzy v dejinách výtvarného umenia“; (2004) „Hľadanie identity“; (2004) „Komunikácia s vodou, vetrom, ohňom a zemou“; (2005) „Stretnutie so živlami“). Obohacuje ich skúmanie filozofickej podstaty (umeleckého) jazyka. Jazykovú podstatu filozofie, zdôrazňuje paralely medzi jazykom, umením a filozofiou. Prenáša svoju konceptuálnu líniu výtvarného vyjadrovania a vnímania umenia na žiakov cestou výtvarných hier a alternatívnych metód (napr. „Michelangelo“ – zapojenie aj čuchových zmyslov pri haptickom spracovaná modelovacieho materiálu; „Rodostom“ – kresba a spomienka na všetkých aj zosnulých členov rodiny; „Hra na pochvalu“ – písomné vyjadrenie a tvorba kreatívnych darčekov pre toho koho pochválím; „Hra na konflikt“ – prípravné kresby v spojení s verbálnym a nonverbálnym prejavom v komunikácii so skupinou, ...).

Katarína v procese svojej konceptuálnej tvorby vníma rôzne médiá ktorými vyjadruje svoje názory a invencie, len ako mediálne nosiče a zasadaním prvkom je pre ňu osobne obsah. Zameriava pozornosť na pôsobivosť a hĺbku autorskej tvorby (pracuje s rôznymi výrazovými prostriedkami počnúc kresbou, grafikou, maľbou cez digitálnu fotografiu a multimediálne formy, venuje sa designu, propagačnej grafike, web designu, objektovej a textilnej tvorbe).

Pokúša sa svojím výtvarným prejavom vyjadrovať aj k problematickým témam, týkajúcim sa spoločenskej skutočnosti ovplyvňujúcej vývoj ľudskej populácie. Nepatrí medzi výtvarníkov, ktorí sa opierajú o programovú líniu umelcov a umelkýň alebo umeleckých smerovaní, ale zameriava sa na individuálnu tvorbu a konceptuálne projekty, ktoré svojím obsahom majú tendenciu posúvať diskusiu k otáznikom o podobe súčasnej spoločnosti. Oficiálne sa nehlási k feminizmu, ale v jej prejave je cítiť sklony k medziľudskej interakcii ženského a mužského sveta (súhlasí s prejavom Adrieny Šimotovej (1926), ktorá vo výtvarnom umení v Česku, stelesňuje snahu o prekročenie seba samej, zraňovaním materiálu a vlastnou zraniteľnosťou a tvorbou Evy Filovej (1968), ktorá sa programovo hlási k minoritnej skupine feministických autoriek na Slovensku).

Vo februári tohto roku 2005 vykonala obhajobu rigoróznej práce na FHPV PU Katedre výtvarnej výchovy a umenia v študijnom odbore učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov v špecializácii výtvarná výchova. Školiteľom jej bola aj tentoraz PhDr. Edita Vološčuková PhD., a o rigoróznej práci v posudku píše: „...problematiku konfliktu autorka rieši v troch rozsiahlych celkoch, ako problém konfliktu z filozofického pohľadu, ako svoj vlastný výtvarný problém, ako problém, ktorý tvorí východisko pre pedagogický projekt vo výtvarnej výchove a jeho realizáciu. Autorka nás zoznamuje s názormi S. P. Huntingtona a jeho víziou medzikultúrnych celosvetových konfliktov. Autorka sa prikláňa k tejto filozofii, odkrýva svoje vnútorné myšlienkové východiska človeka, brániaceho práva všetkých, ktorým je ubližované. Vlastný autorský výtvarný projekt predstavuje pod názvom „O-Konflikt´“ (O – ako možnosť hľadania – osamelosť, objatie, ochrana,...) na podnety románu J. P. Sartra. Centrom jej záujmu sa stáva sloboda práva na život - počatý, ešte nenarodený, kde „... sloboda jednych sa stáva neslobodou druhých“. Autorka približuje kľúčové momenty existencialistickej filozofie v prostredí románu – kde konflikt vlastnej existencie je podmienený existenciou iných. Pri vlastnej výtvarnej realizácii hľadá adekvátnu formu. Dopracovala sa k realizácii objektu, ktorý má „svoj vlastný procesuálny život, tak ako biologický život a duchovná forma bytia.“

Preukázala sa ako veľmi vnímavá pozorovateľka života s hlbokou empatiou, kde sa miestami stáva „spoluvinníčkou“. Svoju myšlienkovú cestu k výtvarným riešeniam podkladá citátmi z kľúčových miest románu J. P. Sartra a sprevádza ich vlastnými komentármi. Nezanedbateľnú výtvarnú hodnotu, popri realizovaných prácach, majú aj farebné fotografie objektu, inštalovaného vo voľnej prírode. Problematiku Konfliktu preniesla do didaktickej praxe, vo forme projektu a na jeho realizáciu sa pripravila teoreticky na základe aktuálnej odbornej literatúry (Marta Pohnerová – „Duchovná a zmyslová výchova“; Zdislava Holomíčková – „Poznávanie, prežívanie a hodnotenie sveta“; Jan Slavík – „Artefiletika“). Zamýšľa sa nad problematikou rozvoja citovej, pocitovej, empatickej realizačnej roviny vo vyučovaní výtvarnej výchovy. Hľadá cestu prirodzenej spontánnej tvorby, kde podstatu tvorí proces a v ňom obsiahnuté zážitky. Synergické pôsobenie, globálny pohľad na problém, mať dostatok času na premýšľanie, prežívanie, „... do popredia vstupujú duchovné dimenzie vyučovania založené na súlade rozumového, citového a morálneho vývoja žiaka a jeho schopnosti empatie... v ich svetle pôsobí výtvarná výchova ako nástroj výchovy človeka.“ Za ciel si stanovila vyučovanie založené na duchovnom základe (rozum, cit, empatia, morálka), cez empatické vnímanie problému chce dospieť k výtvarnej forme, veľkú pozornosť venovala motivácii, prechodu od vonkajšej motivácie k vnútornej. Prejavila sa ako citlivý pozorovateľ detí, trieda sa stala citovo zainteresovanou na probléme, žiaci nadobudli dôveru k učiteľke aj sebadôveru. Dôraz položila na proces tvorby a kreatívnosť myslenia. Autorka sa prejavila ako vnímavý pedagóg, ktorému záleží na výchove (umeleckej, informatívnej a formatívnej) žiakov. Rigorózna práca je náročným čítaním. Je výsledkom jej hlbokého záujmu o všetky spracované roviny problematiky. Preukázala schopnosť prenášať poznatky do svojej tvorby, tvorivo myslieť, veci analyzovať a aplikovať. V pedagogickej problematike odkrýva svoj úprimný vzťah k žiakom, záujem o inováciu procesu výtvarného vzdelávania v rôznych vekových kategóriách“.

Mgr. Lena Lešková bola oponentom k rigoróznej práci a vo svojom posudku píše: „...autorka odhaľuje možnosti umeleckého vyjadrenia témy Konfliktu, ako spoločensky významného fenoménu vo vzťahu k bytiu, „slobode“ a ich podstate. Snaží sa o osvojenie a zvnútornenie danej témy cez vlastnú interpretáciu diela J.P.Sartra cez digitálnu fotografiu.

Autorka bravúrne zvláda základné výtvarné postupy, ktoré charakterizuje čistota a rytmus tvarov, symbióza materiálov, farebná okázalosť, nezanedbateľná je kvalita prezentácie dokumentácie a hlavne čistota myšlienky. V plnej miere ide o morálno – výchovný projekt, ktorý veľmi prístupnou formou deti upozorňuje na podstatu existencie, úlohu indivídua v spoločnosti cez každodenné situácie prostredníctvom výtvarných hier. Autorka sa zamýšľa nad hľadaním hlbokých vnútorných súvislostí medzi svetom umenia a spoločnosti, citlivo hodnotí, hľadá východiska a komunikuje“.

Katarína výtvarnú výchovu chápe ako predmet s obrovským poslaním.

ZDROJ: POPOVCOVÁ, G. 2005. Predstavujeme: Katarína Volčková Sláviková. In Pedagogické rozhľady, č. 4, s. 21. ISSN 1335-0404